Aké boli tvoje výtvarné začiatky? Kreslil si už v ranom detstve?
Otec mal amatérske výtvarné vlohy. Vedel kresliť, pamätám si, ako nakreslil sestre do pamätníka ružu. Bol som vtedy vyvalený, pretože vyzerala ako živá. Moje prvé nadšenie teda bolo kopírovanie otcových kresieb. Asi v piatej triede som vycítil istý rozdiel v kreslení oproti spolužiakom. V škole sme dostali zadanie – úpravu literárnych diel a postáv a k tomu sme robili zošity s kresbami, ilustráciami. Nakreslil som v tom čase napríklad mapu sídliska, kde sme bývali.
Ako Ti neskôr napadlo, že pôjdeš študovať na Strednú školu umeleckého priemyslu do Bratislavy?
To trocha predbiehaš. Vo Valaskej bol jeden učeň, Karol Pohorelec z Polomky. Kreslil obrázky a podľa mojich vtedajších detských kritérií boli bombastické. Moja túžba bola naučiť sa niečo také. Požičal som si preto jeho zošit a ten som odkresľoval, na tom som sa učil. Ale nebol to jediný zdroj. Krstný otec mal brožúrky, príručky s názvom Naučme sa kresliť. Podľa nich som tiež prekresľoval, napodobňoval som tieto vzory. V mojich zošitoch, ktoré mám odložené, ide prevažne o odkresľované stránky z časopisov či pohľadníc.
Po stredných školách chodil v obleku nejaký chytrák a robil nábor do baní do Prievidze a Karvinej. A tam som mal na mále, pretože ako banícky učeň som mohol dostať internát, stravu a uniformu zadarmo. V tej dobe sa hovorilo, že baník bol po politikoch v republike najviac. Mamka nám prešívala staré kabáty na krátke saká, máločo sa kupovalo a čo sa dalo, to sme zbierali v prírode. Doma nás bolo päť, takže by to bol pre rodinu prínos, mohol som dostať dokonca o pár korún viac ako ocko. V hre bola v tom čase aj strojnícka priemyslovka. V dedine bol motocyklový pretekár, Jožo Parašín. Existovali vtedy medzinárodné preteky Šesťdenná, štát v ňom zastupovalo asi osem pretekárov. Všetci boli z Čiech a iba jeden zo Slovenska. Ale nie z Bratislavy, nie z Bystrice, ale z Valaskej. Chodil po dedine na motocykli a moja méta bola, aby som si urobil podobný ako mal on. Neskôr však do školy prišiel učiteľ Bartolomej Jusko, ktorý videl, že kreslím lepšie ako ostatní. Spolužiaci mi podstrkovali zošit, keď sa nedíval, nech im nakreslím zadanie. Po čase sa ma spýtal, či nechcem ísť na Strednú školu umeleckého priemyslu do Bratislavy. Nevedel som o čom hovorí, no vysvetlil mi to. Vybavil mi aj všetky záležitosti okolo prijímačiek. Obkresľoval som vtedy do úmoru pohľadnicu, aby som natrénoval „voľnú tému“. Boli to práce pohľadníc, ktoré odkresľoval Karol Pohorelec a po ňom ja. Učiteľ mi potom povedal, aby som nakreslil, čo vidím doma – mamu ako varí, stoličku, vedro a pod. Zobrali ma na druhýkrát, študoval som rezbárstvo.
Otis Laubert: Varecha, 1958 - 1961 (vek 12-15r.)
Ako je možné, že Ti rodičia dovolili ísť študovať na ŠUP-ku do Bratislavy, vzhľadom na rodinnú situáciu a okolnosti, ktoré si spomínal?
To dodnes neviem pochopiť a som im veľmi vďačný, že boli takí tolerantní a v tej situácii mi to dovolili. Neboli tam ani náznaky výčitiek ani irónie, že by im to pomohlo, keby som išiel inou cestou. Aj keď z pohľadu rodičov to bolo stratové.
Aké bolo povolanie Tvojich rodičov?
Otec bol železničiar a mamka bola celý život doma. Už keď bolo veľmi zle, suseda ju nahovorila, či by nešla robiť do „kojeňáku“ – krajského dojčenského ústavu. Vystopovali sme, že ockov starší bratranec v ňom videl nejaké vlohy a volal ho, či by sa nechcel ísť do školy učiť kresliť. Povedal mu, že mu štúdium zaplatí a neskôr mu to bude splácať. No sestry sa rozplakali, keďže im pomáhal s domácnosťou a bolo po štúdiách. Bral to ako krivdu. Po základnej škole nastúpil pracovať do Smaltovne Hronec. Ako 17-ročný živil rodinu a keď ho vyhodili, išiel k železnici.
Aké boli začiatky Tvojho štúdia? Nebol to pre teba kultúrny šok, ocitnúť sa v meste, v Bratislave 60. rokov?
Keď som začal študovať, bol som ešte zakríknutý. Zo 600 prihlásených prijali na ŠUP-ku 60, bolo to obrovské šťastie. Chodili tam aj študenti, ktorí sa niekoľko mesiacov v Bratislave pripravovali u národných umelcov. Prvý deň nás v škole nechali nastúpiť si vo vestibule. Prečítali mená a rozdelili nás do odborov. Grafika bola obsadená a ostatní sme sa museli rozdeliť do zvyšných odborov. V živote som nevidel keramiku, žiadnu fotografiu, o textile som vedel iba to, že ho treba prať a bol som bezradný. S Ferom Maličkým sme sa šli pozrieť do rôznych tried a ostali sme na rezbárstve. Keď som videl tie sochy a intarzie starších spolužiakov, bol to pre mňa stres. Šok z mesta bol dominantný, bol som uveličený. Škola bola popritom nič. Bol som nadšený, že môžem byť v meste, škola bola pre mňa prekážka cez ktorú nejakým spôsobom musím prejsť. Nezaujímalo ma vtedy čo sa tam naučím. Poškuľoval som, čo kto vie a snažil som sa to napodobniť. Ambíciu, čo najviac získať zo školy, tú som nemal. Prešiel som ju s odretými ušami, dnes sa chytám za hlavu. Všetky pre mňa vtedy dobré veci som ale z mesta vyťažil. Urobili sme napríklad prvú improvizovanú výstavu na špagátoch, na streche internátu, kde sme sa dostali cez okno v kúpeľni. Bolo to na Špitálskej, za kostolom sv. Ladislava. Bola to recesia, karikatúry (kreslené na vytrhnuté stránky zo zošita).
Otis Laubert: Zo skúšky novej kostry, 1958 - 60 (vek 12 - 14 r.)
Otis Laubert: Bez názvu, 1958 - 60 (vek 12 - 14 r.)
Tvoj raný študentský život prebiehal viac mimo školy. Nestretol si na ŠUP-ke žiadneho silného pedagóga ako viacerí Tvoji spolužiaci? Mám na mysli najmä tých, ktorí na škole natrafili na Rudolfa Filu, ktorí ich výrazne, až osudovo ovplyvnil.
Vnútorne určite. Je veľký rozdiel či sa o tomto období rozprávaš s Laubertom alebo s Bočkayom, ktorého učil Rudolf Fila. Mňa učil Ludvík Korkoš, ktorý vychádzal z ľudového sochárstva a prepájal ho so svojou tvorbou. Bol doma v umení a predpokladal, že sme v tej istej pozícii, že už skoro všetko vieme a musíme sa ešte trošku podučiť. No mali sme 15 rokov a najmä my, ktorí sme neboli z Bratislavy, sme potrebovali celkom iný prístup. Hovorí sa, že nie každý dobrý výtvarník je aj dobrý pedagóg a naopak. Mal skôr autoritatívny prístup a ten u mňa nenašiel odozvu. Prístup pedagógov u kolegov aranžérov bol veľmi odlišný, vytŕčali nad priemer všetkých oddelení. Vtedy sme ale so spolužiakmi mali iné témy ako kto ako učí. Napríklad: „Ideš večer do Časíku?“ – to bolo kino Palace (budova na rohu Obchodnej a Poštovej). Celý deň tam bežala slučka filmov za korunu dvadsať. Mohol si prísť o desiatej, ak si nešiel do školy, chcel si sa skryť alebo pršalo a bol si tam, koľko si chcel. Skvelá vec. Bežal tam napríklad Týždenník, čo sa za týždeň v republike udialo, krátke filmy od výchovných po zábavné, kreslené, medzitým aj nejaká reklama. Párkrát nás Korkoš zavolal k nemu do ateliéru, kde sme mohli nahrubo osekať kmeň dreva, z ktorého neskôr urobili sochu. To bola pre nás česť, robiť pre Korkoša, to v tom čase čosi znamenalo, navyše, mali sme za to asi desať korún za hodinu (a kino stálo vtedy tri koruny).
Po skončení ŠUP-ky si neuvažoval pokračovať na Vysokej škole výtvarných umení?
Ale áno. V treťom ročníku som začal trochu písať básne, zaujímať sa, kto čo číta. Vtedy som prečítal prvú vážnu knihu, ktorú si Fero Maličký zabudol na internáte na stole. Bol to román Victora Huga, Chrám Matky Božej v Paríži. Vplývali na mňa vonkajšie okolnosti, najmä spolužiaci. Vo štvrtom ročníku sme už boli ostrieľaní „čirkáši“. S Ferom Maličkým sme išli na prijímačky na UMPRUM v Prahe, pretože Bratislava bola obsadená Bratislavčanmi, ktorí mali konexie a pripravovali sa u pedagógov VŠVU. Tam sme nemali šancu, teda sme to ani nešli skúsiť. Ja som išiel na tvarovanie, Fero na šperk. Prišli sme tam a pamätám si, že pedagógovia boli pragocentrickí a dali nám najavo, ako sme sa mohli ako „hoši ze Slovenska“ odvážiť prísť. Tak sme vedeli na čom sme, neprijali nás. Bolo to v januári a v marci a októbri bývali odvody na vojnu. Vtedy nastala pre nás panika, bol to pre mňa postrach. Keď si mal podanú prihlášku na vysokú školu, dali ti odklad. Hlásil som sa vtedy asi na štyri vysoké školy. Bola to napríklad výtvarná na Pedagogickej fakulte v Trnave, či slovenčina – výtvarná v Prešove. Podnety od kamarátov boli našťastie silné a pobádali ma, aby som išiel na skúšky. Akonáhle sa mi podarilo získať modrú knižku, už ma viac žiadne prijímačky nezaujímali.
Na tzv. neoficiálnu výtvarnú scénu si vstúpil v roku 1970, účasťou na 1. otvorenom ateliéri v dome Ruda Sikoru. Do výtvarného sveta si ale prenikal už predtým, aj vďaka tvojim kamarátom zo stredoškolských čias.
Bol som vo víre kamarátov. Moja frajerka, Veronika Podmaková, mala spolužiačky a kamarátky, Blaženu Kostolnú, Ľubu Lauffovú, Zoru Rampákovú, Boďu Kravárikovú (neskôr Moravčíkovú). Cez ňu som sa skamarátil s Vladom Weisserom. Chodil na záhradkársku školu v Malinove, bol rebelom, nechcel mať nič so životným štýlom meštianskej rodiny, nechal školu a nastal beatnický život. Prespávali sme, kde sa dalo, občas tajne u jeho rodičov v pivnici. Do triedy chodil s Jánom Sekalom, synom pražského sochára Zbyňka Sekala a kostýmovej výtvarníčky Ludmily Purkyňovej. Približoval nám ich svet a mňa bolo vtedy treba ťahať. Počas školy sme pirátsky vydávali časopis, kreslili a písali básne. To nás veľmi bavilo, stretávali sme sa a konfrontovali sa, kto čo nakreslil. To bol pre mňa štart k výtvarnému dianiu a kultúrnemu rozhľadu. Tento kontakt bol pre mňa podstatný, Vlado mal intuíciu na dobré veci a kontakty z umenia. Navrhol napríklad, aby sme šli do Gottwaldova (Zlína) na výstavu Nové cesty, kde sme videli diela Janouška, Balcara, Vožniaka, Dlouhého, Koblasu, Kmentovej a Johna..., boli sme uveličení. Vlado vtedy čítal Walta Whitmanna, ja som nosil široké twistové gate a chodil som tancovať twist. V tom období nebolo nič lepšie, nasával som podnety ako suchá špongia. ŠUP-ku som teda mal doformovanú amatérmi. Viac ma potiahli kamaráti po škole, resp. tento spomínaný okruh. Nepamätám si, pokiaľ sme v škole prišli v dejinách umenia, myslím že tak po začiatok 20. storočia. Doškolenie namiesto pedagóga, to čo mali aranžéri cez osobnosť Ruda Filu prirodzenou cestou, to mne bolo dopriate zhodou okolností.
Daniela Čarná
Rozhovor je súčasťou pripravovaného projektu ČÍM CHCEŠ BYŤ? UMELEC? Detská tvorba umelcov
Otis Laubert: Vedro, 1958 - 59 (vek 12 - 13 r.) Otis Laubert: Sieťovka (s uchom z vedra), 1962 (vek 16r.) Z výstavy na streche internátu.