Rozhovor s Andrásom Cséfalvayom o detstve a prvých kontaktoch s umením, ktorý je súčasťou pripravovaného projektu výstavy a publikácie o detskej tvorbe umelcov. Kunsthalle Bratislava ho v koncepcii Daniely Čarnej a Lucie Kotvanovej predstaví v Kunsthalle LAB v júli – septembri 2021.
Aké sú Tvoje prvé spomienky z detstva, súvisiace s umením? Nemám na mysli výlučne vizuálne umenie, ale aj podnety z hudby či literatúry, filmu.
Pamätám si, že sme so sestrou (ktorá je dnes architektka) veľmi radi kreslili, väčšinou spolu. Mali sme radšej také rozprávky, ktoré boli realistickejšie, podrobnejšie vykreslené. Nemali sme veľmi pochopenie pre modernistické skratky vo väčšinou československých rozprávkach, tie ruské a aj americké sa nám viac páčili. Doma sme raz mali diktafón na kazety, na ňom sme robili pokusy, keď sme nahrávali rozprávky. Boli však väčšinou v nemčine a bol som sklamaný, že v nich chýbala obrazová časť.
Mali ste doma nejaké umelecké diela?
Otcov bratranec Endre Cséfalvay robí scénografa pre Slovenské národné divadlo a chodil na ŠUP-ku. Od neho sme mali na stenách nejaké kresby, aj keramiky od našej rodinnej známej Slávky Šickovej, pamätám si, že som vnímal, že toto je umenie. Tiež si pamätám, že sme so sestrou vždy večer zadávali mame, čo nám má nakresliť a ráno nás to čakalo. Boli to napríklad ninja korytnačky a dali sme jej presné zadanie, aké majú mať pózy. Asi najdrsnejšie zadanie bolo nakresliť každú postavu zo seriálu Dallas, pre mňa aj pre sestru zvlášť. Pamätám si, že tam bola jedna herečka ktorá mala veľmi krátky krk a to mama veľmi dobre vystihla. Neskôr sme už kreslili sami.
Je zrejmé, že rodičia u Teba podporovali prirodzený rozvoj tvorivosti, aké sú ich profesie? Navštevoval si v detstve aj na záujmové krúžky spojené s umením?
Mama je lekárnička a otec prednáša na univerzite logopédiu. Ale obidvaja celkom pekne kreslili, aj keď vždy sa hovorilo že mama kreslí krajšie. Mala aj umelecké sklony, chcela ísť na konzervatórium, aj teraz sa venuje hre na organ, máme ho aj v obývačke a teraz navštevuje konzervatórium. So sestrou sme chodili najprv na šerm, potom na klavír a ako druhý nástroj som si vybral klarinet, sestra violončelo. Na výtvarnú sme veľmi nechodili, aj keď sme v Dúbravke navštevovali kurz kreslenia. Pamätám si, ako sme sa učili základy kresby, ako napríklad deliť telo na valce. Potom som aj dostal knižku Kurz kreslenia, ale vždy som závidel tie dobré nástroje, o koľko lepšie výsledky dávajú. Moja sesternica aj môj najlepší kamarát išli obaja na ŠUP-ku. V tom období som aj ja začal maľovať, boli sme spolu na maliarskom tábore v Maďarsku a potom som veľmi chcel nejaké štetce, študoval som, aké štetce vlastne existujú. Boli aj za 5 korún, ale akvarelové stáli 30 korún a to bola veľká vec, skoro moje mesačné vreckové. Tábor organizoval jeden budapeštiansky umelec, ktorý učil výtvarnú výchovu na jednom gymnáziu. Tam ma to asi chytilo.
András Cséfalvay, cca 7r.
Uvažoval si potom, že by si aj Ty šiel výtvarným smerom?
Čiastočne aj hej, no všetci hovorili že sa to až tak neoplatí. Ja som sa pohyboval skôr niekde medzi matematikou a hudbou, chodil som na gymnázium. Ale hudba mi, keď sa na to pozriem spätne, veľmi nešla. Chcel som byť hudobníkom, ale až tak veľmi som necvičil. Na to, aké som mal plány, som bol relatívne lenivý. Ale keď som bol asi ôsmak-deviatak, písal som opery, väčšinou to boli hudobne skôr inšpirácie tým, čo som hral na klavíri. Na základnej škole sme mali aj keramický krúžok a viedla ho jedna učiteľka, ktorá učila v družine a bola veľmi akčná. Vždy v piatok sme si tam varili čaj, robili sme palacinky a keramiku. Pamätám si, že som tam vyrobil asi päťdesiat dinosaurov. Dlho sme ich mali doma v sáčku a všetky nohy a chvosty sa časom ulomili. Čítal som aj životopisy umelcov. Veľmi sa mi páčil životopis Kennetha Clarka o Leonardovi, to mi utkvelo v pamäti, bol pre mňa takým príkladom. Keď som dostal občiansky preukaz, hneď prvý deň som išiel do Univerzitnej knižnice vypožičal som si Leonardove zápisky. Bo bol som sklamaný, že som sa z nich až tak veľa nenaučil, keďže tam boli skôr také poetické veci ako kôň vyzerá v tieni a tak. Myslel som si, že sa dozviem viac priame inštrukcie.
Už v Tvojej detskej tvorbe nechýbali dinosaury, ktoré sa v nej pravidelne objavujú aj dnes. Spomínal si, že Ťa ovplyvnili knihy Zdeňka Buriana. Aké boli tvoje detské sny o budúcom zamestnaní a aká bola Tvoja cesta k umeniu?
V detstve som chcel byť paleontológ, aj na detských karnevaloch som bol vždy paleontológom, potom som chcel byť matematik a potom ku koncu strednej školy som chcel byť dirigent. Chcel som robiť niečo s matematikou alebo astronómiou, ale potom som zistil, že umenie je celkom dobrý kompromis. Prijímačky – tzv. talentovky boli na Vysokú školu výtvarných umení skôr ako na iné školy, prijali ma a tým sa to vyriešilo. V zálohe bolo, že by som šiel študovať anglickú literatúru, ale to som až tak veľmi nechcel, bol to záložný plán. Naša učiteľka slovenčiny, ktorá mala vyštudovaný odbor výtvarné umenie a slovenčina, napísala učebnicu slovenčiny pre maďarské školy, a ilustrovala ju Ilona Németh. Mne a mojim trom kamarátom, jeden z nich študoval na ŠUP-ke a druhý sa tiež zaujímal o umenie a vyštudoval dejiny umenia, urobila táto pani učiteľka Ilona Benická výstavu v školskej galérii. A tým že spolupracovala s Ilonou, zavolala ju ako záštitu nad výstavou a otvorila nám ju. Vtedy som už vedel aj niečo o súčasnom umení.
Ako si sa pripravoval na prijímacie pohovory?
Išiel som za jednou umelkyňou, volala sa Katy Gály, poznala s mojim otcom, a tá videla, že je tam nejaká iskra, že nie som úplne márny prípad. Poradila mi, že veľmi dobre pripravuje Kyra Matuštíková, ku ktorej som chodil dva roky. Vtedy som kreslil asi štyri hodiny denne. Ja som chcel ísť na maľbu alebo architektúru, vlastne to chceli skôr rodičia, to je predsa len istejšie zamestnanie. Potom som zistil že na škole je niečo ako ilustrácia, a na to som sa zameral. Robil som návrhy na ilustrácie kníh ktoré som čítal. Kyra mi povedala že by som sa mal zamerať na kresbu, skôr ako na maľbu a priali ma na grafiku. Keď ma prijali, potom som asi tri-štyri mesiace nekreslil skoro vôbec. Po prvom ročníku som odišiel z grafiky na maľbu, k Danielovi Fischerovi. A to je asi celý príbeh môjho umeleckého vyčíňania.
Daniela Čarná, Bratislava, 30.11.2020
Rozhovor je súčasťou pripravovaného projektu ČÍM CHCEŠ BYŤ? UMELEC? Detská tvorba umelcov
András Cséfalvay, cca 7r.
András Cséfalvay, 11r. András Cséfalvay, 14-15r.
András Cséfalvay, 14-15r.