AGNÈS THURNAUER: Krajina a jazyk

Z hľadiska komunikácie výstavy smerom von, ak vezmeme do úvahy, že jej vôbec nie nepodstatnou zložkou je príťažlivé vizuálne vyznenie diel, má šancu úspešne prekonávať prirodzenú bariéru medzi uzavretým priestorom prezentácie a vonkajším verejným priestorom. Zároveň – tiež v súvislosti s miestom svojej realizácie (Kunsthalle LAB Bratislava) a na základe charakteru vybranej kolekcie prác (ako konkrétneho výseku z tvorby umelkyne), je pomerne voľne a rozhodne nie zámerne ďalšou výstavou v LAB-e predstavujúcou umenie, ktoré môžeme priradiť aj do oblasti reagujúcej na problematiku feminizmu a otázok gendrového umenia[1]. Aj keď v prípade daného segmentu diel, na rozdiel od charakteru prác na spomínanej výstave, kde jednotlivo komunikovali obsahy subjektívne reagujúce na problematiku aplikácie rodového pohľadu v súčasnej spoločnosti (i z pozície mužov – umelcov), sa u Agnès Thurnauer dotýka „globalizovanej“ témy – nerovnosti zastúpenia žien a mužov v histórii výtvarného umenia. 

Primárne rozkódovanie diel – série „tlačidiel“ s menami akoby ženských „náprotivkov“, či variácií alebo prepisov mien – mužov výtvarníkov/osobností dejín umenia 20. storočia, naozaj odkazuje na viackrát teoreticky artikulovaný diskurz tzv. písania histórie umenia cez diela realizované mužmi, resp. mužskou optikou[2], ktorý je aj v prípade prezentovaných diel autorky ich základnou bázou. Objekty majú vyslovene minimalizované tvaroslovie – jednoduchý kruhový tvar nadrozmernej šošovky s dôrazom na precízne vypracovanie smerujúce k tvarovému purizmu, ktorý je však v tomto prípade výpovednejší viac než ktorákoľvek iná forma a údernosťou môže byť blízka i stratégii reklamného sloganu, v ktorom býva komprimovaný komunikovaný obsah. Dôležitým aspektom je aj samotný tvar – okrúhly závesný objekt ako alúzia portrétu, v tomto prípade skôr zastupujúceho ako zobrazujúceho fiktívnu postavu: napr. Marcelle Duchamp, Annie Warhol, Joséphine Beuys, Jacqueline Pollock. Uvedené meno sa tak stáva symbolom neexistujúcej skutočnosti, kde za menom postavy je podobne zakódovaný aj odkaz na práce výtvarného umenia, na základe ktorých by sme – hypoteticky – mohli písať iné dejiny umenia, ako poznáme.

Takáto verzia portrétu, kde sa integruje vytváranie opozita voči všeobecne známej skutočnosti s popieraním jeho základnej funkcie, keďže symbolicky prezentuje niečo, čo nikdy nebolo, je základným konštruktom tejto série a naozaj môže byť i východiskom pre interpretáciu z hľadiska inštitucionálnej kritiky či kritiky umeleckej prevádzky. Príkladom takéhoto prístupu bola jej staršia výstava Bien faite, mal faite, pas faite v Gente[3], kde výtvarníčka v interiéri budovy múzea umenia aplikovala na steny mená fiktívnych žien – výtvarníčok ako určitých „alter ego“ nielen známych umelcov, ale aj mužov z histórie kultúry a filozofie. Prítomná kolekcia Portraits Grandeur Nature však prináša dôležitú nadstavbu – v ponímaní Agnès Thurnauer nie je len snahou o vytváranie exaktne formulovaných (na základe typológie mena) ženských opozít v zmysle kritického prehodnocovania písania dejín umenia, ale aj vedomím znejasňovaním gendrového čítania týchto dejín, a to prostredníctvom takto vytváranej fikcie, kde však vieme spoľahlivo odčítať jej východiská.

Otázkou, ktorú autorka danou sériou nastoľuje (a v podstate na základe nej bola i zostavená kolekcia, ktorou sa prezentuje na výstave), je aj to, do akej miery je aspekt rodu (gendru) dôležitý pri percepcii maľby (umenia) divákom. Dôležitú rolu tu zohráva prítomný princíp (ne)zobrazovania – objekty série portrétov sú skôr manifestáciou symbolického zastúpenia fiktívnej skutočnosti, ako tradičnými maliarskymi formátmi príslušnou naráciou, na ktorej výslednej podobe a obsahu sa podľa autorky vždy výrazne podieľa aj divák svojím vnímaním. Tak sa výtvarné umenie – maľba, ktorá je doménou jej tvorby, pre ňu stáva predovšetkým aspektom, ktorý determinuje ich vzájomný vzťah a primárne nemusí podliehať kategorizácii/interpretácii na základe rodových kritérií. Aj preto –  určitým subverzívnym spôsobom – má v kolekcii Portraits Grandeur Nature svoje miesto aj verzia mužského „náprotivku“ mena umelkyne Louise Bourgeois do podoby Louis Bourgeois.

Realizácia XX story (od r. 2003) je dlhodobá „práca v procese“, vychádzajúca z podobnej bázy ako séria portrétov. Jednou z jej verzií je aj veľký formát plátna, pozostávajúci zo ženských foriem mien popredných umelcov z histórie umenia od XII. do XX. storočia realizovaných v kresbe. Je vôbec prvou, kde autorka začala reagovať na otázku rodu v histórii umenia a túto líniu postupne rozpracovala vo viacerých médiách. Okrem prítomných „tlačidiel“ sa priebežne objavuje v maľbe, projektoch na báze textu a objektoch. Ako istý, v prvom pláne formálny, pendant tohto diela, v zmysle narácie resp. komunikácie prostredníctvom textu/jazyka, vystupuje séria „matríc“ písmen abecedy Matrice/Sol (2014), tvarovaných reverzne – dutým objemom, ktorou autorka demonštruje fakt, že umenie je v prvom rade otázkou čítania, interpretácie a jazyka a tieto zložky sú nestále a premenlivé a vždy sú generované do novej podoby.

Jedna z posledných autorkiných prác maľba Land and Language (2016), je istým spôsobom logickým vyústením jej dlhodobého zaujatia vzťahom jazyka a umenia, kde text je dôležitým nástrojom nielen kreovania, ale aj komunikácie a interpretácie. Demonštruje ďalšiu sféru jej záujmu venovanú problematike migrácie, nielen v zmysle fyzickej, ale predovšetkým mentálnej aktivity. Zaoberá sa tým, akým spôsobom  sme takto schopní „migrovať“ z jedného jazyka do druhého, aké limity a obmedzenia prináša táto migrácia nášmu vedomiu a aké sú jej možné dôsledky.

Mira Sikorová-Putišová

Kurátorka výstavy