AKO DOMA: Modelová situácia slovenského sochárstva 20. a 21. storočia

Vystavujúci autori a autorky: Maria Bartuszová, Juraj Bartusz, Marko Blažo, Tomáš Džadoň, Jozef Jankovič, Marek Kvetan, Juraj Meliš, Michal Moravčík, Martin Piaček, Karol Pichler, Pavla Sceranková, Emöke Vargová

V základnej definícii sochárstva sa píše, že predstavuje prácu s materiálom, priestorom a časom. Teória umenia sa snaží analyzovať, ktorá z týchto troch častí identity sochy je podstatná a rozhodujúca v tom-ktorom období vývinu umenia. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia umenie poznačila i dematerializácia – teda proces odhmotnenia, intermediálne presahy a po totalitnom zneužívaní pamätníkového sochárstva nastal u nás výrazný „útek“ sochy z diskurzu verejného priestoru a strata vnímania hodnoty sochy v spoločenskom a politickom živote. K tomu všetkému sa pridáva neprítomnosť umelecky kvalitnej sochy pre novú architektúru.

Familiárny názov výstavy Ako doma odkazuje na niektoré témy súčasného sochárstva a je i narážkou na medziinštitucionálne vzťahy konzervatívnej inštitúcie, akou je SNG a KHB, prinášajúcej do diskusie nové a aktuálne umelecké názory zo slovenského prostredia i zo zahraničia. Výstava prezentuje diela prevažne domáce a z domácich zbierok. Rozmerom i rozsahom dominujú diela zo zbierky Slovenskej národnej galérie, ktorá ako je všeobecne známe, na dlhé obdobie stratila pre prebiehajúcu rekonštrukciu svoje rozmernejšie výstavné priestory. Jej zbierka jednoznačne patrí k cielene dlhodobo a koncepčne tvoreným zbierkam. Dlhé roky však bez adekvátnej možnosti vystavovania v takom rozsahu, ako si to tento druh umenia vyžaduje. Názov Ako doma môžeme čítať i v témach a materiáloch vystavených diel. Jednu z aktuálnych inštalácií predstavuje dom – panelák Tomáša Džadoňa, viaceré priestorové objekty a inštalácie sú tvorené z predmetov zariadenia domácností – z nábytku[1] a banálnych vecí privátneho priestoru. Pritom si treba uvedomiť, že objekty nás nielen definujú, ale i organizujú, animujú a iniciujú súvislosti. Objekty majú performatívnu a transformatívnu silu samy o sebe aj medzi sebou.[2] Rovnako to platí pre diela, ktoré navzájom vytvárajú iné, nové príbehy, súvislosti a vzťahy, ktoré by bez priestorového rozloženia, teda spoločného vystavenia, nevznikli.

Zámerom výstavy je koncentrovane predstaviť v jednom priestore výber diel monumentálnejších rozmerov, ktoré ostali pre svoju priestorovú náročnosť pomerne dlhé obdobie v depozitároch, mimo výstavných možností. Veľký rozmer a inštalačná náročnosť ich vlastne diskvalifikovali na poznávanie cez reprodukcie alebo prostredníctvom iných záznamov. Pritom „fyzickú“ skúsenosť považujeme v prípade vnímania vizuálneho umenia a zvlášť sôch za najpodstatnejšiu časť ich percepcie. Podľa americkej teoretičky a kurátorky Johanny Burtonovej sochu definuje krúživý pohyb okolo nej a tento pohyb dokola neumožňuje zachytiť umelecké dielo na jeden raz v celku.[3] Vybrané monumentálne diela majú súvis s architektúrou, vertikálne tvary u Jozefa Jankoviča, paneláková stavba Tomáša Džadoňa, inštalácia Michala Moravčíka evokujúca bránu i vežu, pričom prvé dve z nich zobrazujú stabilným objektom labilitu, drámu, blížiacu sa katastrofu. Socha ako stavba (či skladačka) je tvorená na základe stavebných princípov skladby viacerých komponentov a na tektonickom princípe formovania. Spojenie architektonických a sochárskych princípov predstavila v našom prostredí zásadná výstava Forma nasleduje...risk,[4] ktorú považujeme za medzník v interpretácii súčasného sochárstva.

V jednom priestore sa stretávajú diela od šesťdesiatych rokov s tými súčasnými, vytvorenými v nedávnom období autormi strednej a mladej generácie. Komponovanie diel v priestore, teda tvorba výstavy, bola kreovaná okrem potreby vystavenia monumentálnejších realizácií i metódou „zmiešaj a spoj“.[5] Intuitívne, náhodne, subjektívne a ahistoricky, slobodne, bez štýlových a materiálových hraníc s tým, že boli uprednostňované nedávne akvizície i diela dlhodobo priestorovo nezažité a nevystavované. Pritom bolo možné predstaviť len malé torzo zbierky. Primárne vystavené diela pochádzajú zo zbierky SNG, ich výber bol doplnený o niekoľko diel zo zbierok iných galérií a od autorov a až následne cibrený na základe vygenerovanej témy a odkrytej prostredníctvom exponátov. Diela pritom nemajú funkciu ilustrácie myšlienky, ale myšlienku de facto určili. Inštalácia výstavy a výber, i keď to nebolo cieleným zámerom, evokujú neprítomné, miznúce telo. Scénu oživujú svojím pohybom návštevníci, stávajúci sa aktívnou súčasťou inštalácie.

Výstave nepredchádzal dlhodobý a koncentrovaný historicko-teoretický výskum vývinu sochárstva v slovenskom umení, tvorbu zbierky však môžeme ponímať ako výsledok systematického výskumu viacerých odborníkov počas niekoľkých desaťročí existencie galérie.[6] V prezentácii sme sa vedome snažili vyhnúť dielam vyžadujúcim klasický inštalačný sochársky prvok – sokel, a tak fungujú diela v priestore akoby „samonosne“ – priamo na podlahe, alebo na stene, prirodzene zrastené s priestorom. Umenie inštalácie funguje na istej dávke performativity, v jednom priestore a čase sa ocitajú rozdielne umelecké prejavy a formy, rôzne jazyky a štýly, časové vrstvy. Prístup k výberu a konečná forma výstavy je otvorená, nezaťažená obmedzeniami a hranicami, definíciami a pojmami – okrem sochárstva, ktorého historický vývin samostatne prezentovať bez iných médií by bolo možno márnosťou.

Vladimíra Büngerová

Odborná spolupráca